Syndróm zavrhnutého rodiča - Nebezpečná zbraň

Autor: Monika Onderková | 1.6.2017 o 17:07 | (upravené 1.6.2017 o 17:19) Karma článku: 2,97 | Prečítané:  443x

Národné centrum pre stíhanie trestných činov zneužívania detí  „Syndróm zavrhnutého rodiča je nepreukázaná teória, ktorá môže ohroziť integritu trestného súdneho systému a bezpečnosť zneužívaných detí."

4. mája 2017 som sa zúčastnila svetovej vedeckej konferencie organizovanej Radou pre práva dieťaťa na tému „Deti v sieti: sociálne, právne a medicínske dôsledky emočného zneužívania detí 2017“. Čo ma negatívne prekvapilo, že konferencia sa konala pod záštitou nášho pána premiéra Fica.

Negatívne preto, lebo som si vždy myslela, že mu ide o dobro detí a rodín, a že bude on osobne aj vo svojej vláde presadzovať najmä najlepší záujem dieťaťa. Podporou práve tejto „akcie“ som viac ako sklamaná Konferencia mala za cieľ podporiť syndróm ako jeden z prostriedkov používaným na súdoch či psychologických šetreniach. Dovolím si upozorniť na názor Organizácie spojených národov:

 „Táto myšlienka môže byť veľmi nebezpečná v prípadoch zneužitia, môže byť bolestivá pre matky, otcov, deti, ktoré môžu čeliť takýmto teóriám v bolestivých rozvodových konaniach. V súčasnosti, vedecká literatúra a medzinárodní právnici vykonávajú poradenstvo zamerané proti syndrómu, proti jeho prípustnosti na súde...“

Čo to vlastne je takzvaný syndróm zavrhnutého rodiča? Je známy pod skratkou PAS, kde ho americký psychiater a psychoanalytik Richard Gardner definoval ako poruchu u detí, ktorá vzniká údajne väčšinou počas súdnych sporov o dieťa, keď jeden z rodičov, zvyčajne matka, hucká dieťa proti druhému rodičovi. Dieťa následne samo začne očierňovať druhého rodiča. Za takéto očierňovanie Gardner považoval napríklad krivé obvinenia zo sexuálneho zneužívania dieťaťa namierené proti otcovi. Pri tomto syndróme podľa neho ide o emocionálne zneužívanie detí a pokladal ho dokonca za horší než sexuálne a fyzické zneužívanie a zanedbávanie. 

Sekcia detskej a adolescentnej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti vo svojom vyhlásení upozorňuje, že syndróm zavrhnutého rodiča v súčasnosti nie je oficiálnym psychopatologickým syndrómom. Nevyskytuje sa v medicínskej a psychiatrickej syndromológii, neexistuje ani ako diagnóza v oficiálnej medzinárodnej klasifikácii chorôb, preto ho nie je možné stanovovať ako diagnózu, ale ani popisne ako syndróm. Medzi odbornou právnou, psychologickou aj medicínskou obcou bolo nie len na okrúhlom stole „u spravodlivých“ v júni 2016 a  následne aj na iných fórach skonštatované, že ani sudcovia ani psychológovia,  a nemali by  ani otcovia pri spore o dieťa túto ničím nepodloženú metódu diagnostiky a zisťovania používať. 

Ak sa vrátim už k spomínanej vedeckej konferencií musím skonštatovať, že napriek vystúpeniu množstva odborníkov zo Slovenska aj Zahraničia moje očakávanie nesplnila. Nechcem kritizovať organizáciu, tá bola zvládnutá na jednotku. Avšak téma odcudzenia sa jedného rodiča od detí má nie len z môjho, ale hlavne z odborného hľadiska oveľa širší záber a je potrebná aktívna práca s rodinou a samotnými deťmi, aby sa predišlo problémom vo vzťahoch. Čo mi ako protipól na konferencii chýbalo, boli slová ako pochopenie dieťaťa, vypočutie dieťaťa, branie do úvahy jeho názor, atď.

Z mojich predošlých článkov môžete sami vidieť, že v rodinách príde k rôznym zlomovým situáciám, kedy samotné deti „sa zatnú“ a povedia si nie. Bola som nie pri jednom, ani pri dvoch, ale viacerých takýchto prevzatí, kde zväčša matka bola očiernená otcom z nedostatočnej prípravy dieťaťa na kontakt hlavne po psychickej stránke – toto neviete nijako preukázať, lebo zbalenú tašku ukážete, ale dokážte, že ste riadne psychicky dieťa pripravili. Mnohí rodičia, pretože bola som pri preberaní aj matky z rúk otca, kedy sa dieťa aktívne bránilo, si neuvedomujú jednu zásadnú skutočnosť. DIEŤA NIE JE VEC ! JE TO ŽIVÝ TVOR. Aj ono má niekedy „svoje“ dni, aj ono má nárok povedať, dnes nejdem lebo sa mi nechce. Položte si otázku vždy sa vám chce vstať a ísť do práce? No nechce. A máte únikovú cestu, zoberiete si dovolenku. Čo má povedať dieťa? Odpoveď jedného z rodičov, ktorý sa mi dostal do uší - „ak rešpektuješ učiteľku v škole, tak musíš aj mňa“ vo vzťahu dieťa-rodič neobstojí.

Aby som svoje tvrdenia podložila aj iným ako výrokmi slovenských odborníkov – mimo mojich osobných skúseností, za odborníka sa určite nepasujem -  som bola kontaktovaná veľkou bojovníčkou za práva detí z Čiech, ktorá k uvedenému vydala tlačovú správu.  Som rada, že už aj kolegovia v Českej republike otvárajú túto  veľmi nebezpečnú tému. Jej slová sú veľmi výstižné, ale hlavne na zamyslenie:  „Za spory o dítě nesou vždy vinu rodiče. Intervence ze strany státu proto musí dopadnout výhradně na ně. Stát v žádném případě nesmí trestat a traumatizovat nevinné dítě a už vůbec ne na základě pseudovědeckých závěrů. Jsem ráda, že i ze strany českých ministerstev zaznělo jasné odmítnutí takového postupu,“ komentuje stanoviska odpovědných rezortů Jitka Chalánková. Chce docílit toho, aby soudy přestaly rozhodovat na základě znaleckých posudků o syndromu zavrženého rodiče. (celú tlačovú správu nájdete na tomto linku: https://www.top09.cz/co-delame/tiskove-zpravy/syndrom-zavrzeneho-rodice-nikdo-neuznava-at-ho-soudy-prestanou-pouzivat-proti-detem-22581.html?clanek=22581)

Deti nie sú vec. Dnes majú svoj deň. Práve tento deň je im venovaný, aj preto by sme sa mali zastaviť a kde sú spory uvedomiť si, či to ako rodičia konáme, či je skutočne v najlepšom záujme nášho vlastného dieťaťa. Nie je predsa možné, aby sme deti trhali z prostredia, trhali zo školy, trhali zo škôlky a bez ďalšieho šetrenia znovu a znovu výkon úradného rozhodnutia opakovali. Dokedy? Kým dieťa nepovolí, vystresované so zlým školským prospechom nepovie, robte si so mnou čo chcete? Nie. Neprípustné. Ak aj my rodičia chceme mať rešpekt, musíme si ho zaslúžiť. Tvrdo si ho musíme vydobýjať v pracovnom prostredí či medzi priateľmi prečo si myslíme, že u našich vlastných biologických detí to pôjde ľahšie? Nie však bitkou a nenávisťou, ale pochopením a láskou áno, to isto dosiahneme.

A na záver poznámka. Pred rokmi vyšiel na svetlo sveta fenomén Juvenilnej justície. Všetci oslovení aj neoslovení rodičia, politici, predstavitelia športu a kultúry, či odborníci z dotknutých oblastí, skritizovali postupy sociálnych služieb v krajinách ako je Anglicko, Nemecko, Nórsko, Rakúsko, Írsko, atď. hovorilo sa ako nechceme, aby sa to dostalo sem k nám chceme právo pre deti a hlavne dopriať im šťastné detstvo. No vážení, poznám X detí, ktoré od šťastného detstva majú veľmi ďaleko. Zásahom vlastných rodičov aj sociálky sú na Slovensku doslova odtŕhané z prostredia kde chcú zostať. Sudcovia ich nevypočujú, sociálni pracovníci taktiež, a rodičia napĺňajú ústavy pre výkon väzby za to, že maria výkon úradného rozhodnutia. A keď sa za nich postavíme, zase sme tí, ktorí „medializujeme“ a „naháňame politické body“. Ale na koho sa majú rodiny obrátiť ak nie na volených zástupcov? Kto im má pomôcť ak nie my? Ak medializujeme je zle, lebo politické body. Ak nemedializujeme všetko je zamietnuté pod koberec.

Preto ak to inak nepôjde spojíme sa aj s kolegami s Čiech. A pokiaľ nás nevypočuje táto vláda, vypočuje nás tá ďalšia, jedna však bude musieť začať počúvať. Pretože deti rastú a tak ako sa stalo v nemenovanom prípade mladého chlapca ukradnutého z rodiny v Anglicku, ktorý po 5 ročnom týraní u pestúnov sa mohol vo svojich 16-tich rokoch rozhodnúť a vrátil sa späť k rodičom, tak prídu aj dnešné maličké deti do veku, kedy povedia čo si o systéme odoberania a núteného výkonu rozhodnutia, myslia. A tak isto sami povedia názor na „Syndróm zavrhnutého rodiča“. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Cítila každý vpich ihly. Lekárov so slzami v očiach prosila, aby už prestali

Denník SME oslovil všetky univerzitné a fakultné nemocnice. Ani jedna nedostala podnet na násilie či neetické správanie personálu počas pôrodu.

KOMENTÁRE

Orbán môže mať čoskoro v regióne nového spojenca. Andreja Babiša

Babiš má blízko k jeho politickej kultúre.


Už ste čítali?