Deti a ich práva – Na Slovensku po Slovensky

Autor: Monika Onderková | 28.5.2017 o 22:24 | Karma článku: 4,26 | Prečítané:  191x

Mať možnosť vyjadriť svoj názor

Hovorí sa „Priateľa si drž blízko pri sebe, ale nepriateľa ešte bližšie“. Platí to do bodky. 

Vlastne už ani neviem, ako mám písať príbehy detí, ktoré sa vďaka rodinným problémom dostávajú do neželaných situácií. Je ich tak veľa a stále sa opakujú. Rovnaké scenáre, rovnaké problémy a rovnaké výsledky. Nie je mi ľúto dospelých, je mi neskutočne ľúto detí. Prežívajú stresy, ktoré by si mohli dospelí odpustiť.

Musím to napísať, pretože neviem kde skončíme, keď sa budeme k našej budúcnosti, našim deťom, správať s takým dešpektom, s akým sa k ním správame teraz. Ako príklad uvediem chlapčeka, ktorý už štyri roky znáša tento „úžasný“ systém sociálnoprávnej ochrany a nie a nie sa to skončiť. Práve naopak. Boj medzi dvoma rodičmi neustáva.

Chlapček bol zverený do výchovy a starostlivosti po rozvode rodičov mame a bol krásny a usmievavý. Napriek nízkemu veku statočne zvládol odchod otca z domu a to, že sa na neho tešil a chodil k nemu rád nemusíme ani hovoriť. Otec je otec, otec je pre syna takmer ako „Boh“.  Mama, láskavá a šťastná, že i napriek nezhodám medzi rodičmi to funguje, syna rada pripravovala na stretnutia. Zakaždým, keď sa  „chlapci“ vracali ich čakala a s láskou a trpezlivosťou si vypočula čo spolu zažili, na akom výlete boli. No ktorá matka by nebola šťastná, keď má šťastné a zdravé dieťa. Všetko bolo v absolútnom poriadku až do doby, kedy sa medzi otcom a synom stalo niečo, čo opisovať nechcem. Nebolo to nič pekné, výsledok však nepochopiteľného správania sa otca k synovi vyústilo k tomu, že z jedného dňa na druhý sa život tejto rodiny zmenil o 180 stupňov. Vtedy iba trojročný chlapček sa začal pri preberaní vzpierať, odmietal sa pustiť mamy a mama si jeho správanie nedokázala vysvetliť. My mamy to máme v sebe zakotvené, ochraňovať svoje „mláďatko“ pred kýmkoľvek a čímkoľvek. A tak sa mama pýtala, čo sa stalo, prečo nechce a čo sa deje. Pýtala sa otca. Bohužiaľ bezvýsledne. Preto bezprostredne po približne piatom  takomto „cirkuse“ vzala syna k psychológovi. Tam sa syn prostredníctvom kresieb vyjadril čo sa mu stalo, ale verte mi nebolo to nič, s čím by ste sa radi zverili. Ja by som to nazvala odsúdeniahodné, ale naša polícia s privolaným súdnym znalcom z dôvodu nízkeho veku dieťaťa vyhodnotili jeho tvrdenie za fabuláciu. Pracovníci sociálnoprávnej ochrany detí urobili povinnú jazdu, chlapcovi však nikto nepomohol.

Právo na Slovensku sa povoľuje „poškodenému“ rodičovi brániť. A tak sa otec bránil. A nikto neskúmal, či je skutočne poškodený. Jedno trestné oznámenie vystriedalo ďalšie a ďalšie, až za 4 ročné obdobie sa ich nazbieralo bezmála skoro 200. Matka nemá silu sa neustále dohadovať na jednej strane so synom a na druhej strane s otcom,  bývalým manželom. Dohovárania nepomáhali. Nepomáhali pokusy o rozhovory, nepomohlo nič.

Týždeň čo týždeň, štyri roky je chlapec vystavovaný psychickému nátlaku. Týždeň čo týždeň je chorý, pretože to nezvláda psychicky ani fyzicky. Týždeň čo týždeň nie je schopný sa sústrediť v škole. Do školy však napriek všetkému chodiť musí, ale to otcovi nestačilo. A nestačilo to ani súdom, ani orgánom činným v trestnom konaní. Vďaka už spomínaným trestným oznámeniam je matka odsúdená za marenie výkonu úradného rozhodnutia a opätovne stíhaná za ten istý trestný čin. Keďže si však prokurátor povedal, že ju do basy dostane, lebo dobré vzťahy robia dobrých priateľov, a otec si zaumienil, že či sa to malému páči alebo nepáči pôjde k nemu, neváhal a obvinil matku znovu a znovu.

Od júla 2016 máme vyhlášku, ktorá upravuje akým spôsobom štátne orgány majú postupovať v prípade, že dieťa jedného z rodičov odmieta. Je v nej presne určené, že namiesto sankcionovania rodiča, s ktorým dieťa žije, je potrebné pracovať s dieťaťom a prísť na to, v čom je problém. Nedeje sa to. Nemôže, pretože je to priveľa práce. Všetká česť tým sociálnym pracovníkom, ktorí sa nepozerajú na záujmy rodičov, ale pracujú s deťmi, snažia sa ich pochopiť a veria im. Pre dieťa je veľmi dôležité, aby mu niekto veril. A keď to už nie je jeho najbližší človek, jeho rodič, musí túto funkciu vziať na seba niekto iný. Ja som mala vždy za to, že v sporných situáciách je tu práve pracovník sociálnoprávnej ochrany, ktorý sa dieťaťa zastane. Chlapček však nemal také šťastie a nemá „tetu“, ktorá by mu verila.

A tak je matka tá zlá. To, že už ani ona nevládze, dlhoročné súdne spory sú už nad jej sily a peňaženku, nik neberie v úvahu. Preto si povedala, že to nechá na právnika, nech sa pokúsi jej situáciu vyriešiť. Vyriešil. Svojím spôsobom. Otcovi, ktorý toľko tlačil na súdy a žiadal o zverenie syna k nemu, sa to nakoniec podarilo. Vďaka fatálnemu zlyhaniu advokáta matky, vďaka postupu súdu, ktorý nedal možnosť matke vyjadriť sa a nerešpektoval ani zákonom stanovenú 5 dňovú lehotu na prípravu, pojednával len v mesačných odstupoch dva krát po sebe a keďže z protistrany nikto nebol prítomný, vyhovel otcovmu návrhu. Právny stav je teda taký, že po štyroch rokoch vzpierania sa, kriku a zúfalého plaču malého, dnes už školopovinného chlapca, je  syn zverený do výchovy a starostlivosti otca, matka ho môže vidieť jedenkrát za dva týždne, a aj to čoskoro bude minulosťou, pretože súd odsúdi matku za marenie výkonu úradného rozhodnutia. A keďže ide o pokračovací trestný čin, nielenže ju odsúdia, ale zavrú do väzby a to minimálne na dva roky. Syn, ktorý je psychicky naviazaný na matku, ktorý odmietol s krikom a plačom nariadený výkon, kedy ho sudkyňa nemohla ani odobrať z rúk matky do rúk otca, bude jediný, ktorý bude trpieť. Trpieť rozhodnutím dospelých. A takto sa deti stávajú rukojemníkmi systému.

Dalo by sa povedať, že je niečo v štáte Slovenskom zhnité. Nepochopiteľne staviame právo a zákony nad zdravý sedliacky rozum. Chyba, obrovská chyba. Z čoho mi je však smutno ešte viac sú neziskové organizácie, ktoré by mali pomôcť hlavne dieťaťu. Poznám také, čo to nerobia. Obhajujú syndróm zavrhnutého rodiča, ako keby išlo o potvrdený a pravdivý výskum. Sekcia detskej a adolescentnej psychiatrie Slovenskej psychiatrickej spoločnosti vo svojom vyhlásení k tejto teórii upozorňuje na to, že syndróm zavrhnutého rodiča aktuálne nie je oficiálnym psychopatologickým syndrómom. Nevyskytuje sa v medicínskej a psychiatrickej syndromológii, neexistuje ani ako diagnóza v oficiálnej medzinárodnej klasifikácii chorôb, preto ho nie je možné stanovovať ako diagnózu, ale ani popisne ako syndróm. Sudcovia na Slovensku však priznávajú, že ho používali netušiac o kontroverznom ideologickom pozadí Gardnerovej teórie a o množstve dôvodov, pre ktoré je táto teória považovaná za pseudovedeckú a nebezpečnú. Niektoré neziskové organizácie v snahe pomôcť konkrétnemu rodičovi však používajú syndróm zavrhnutého rodiča v rámci obhajoby a deti sú zverené do rúk človeku, ktorý za normálnych okolností a s použitím obyčajného zdravého rozumu, by nikdy dieťa zverené nemal.

Našťastie správni ľudia nevymreli, práve naopak, žijú medzi nami a ja som im vďačná. Neželal si byť menovaný, ale som rada, že si našiel čas a absolvoval so mnou rokovania na Ministerstve spravodlivosti a Ministerstve práce sociálnych vecí a rodiny. Išlo o všeobecné stretnutia, kde na základe skúseností, sme mohli predostrieť problémy, na ktoré sme prišli. Som rada, že sme sa zhodli. Navrhli sme si zmeny v legislatíve, ktoré by sa dali uskutočniť, a ktoré by mohli aj tomuto chlapcovi okamžite pomôcť. Nie som kompetentná rozhodovať o legislatívnych zmenách, na to tu máme nami zvolených poslancov, čo však spraviť môžem je, že upozorním, kde a aké zmeny sa dajú spraviť. Som rada, že sa s našimi názormi stotožnili aj pracovníci ministerstiev, teraz to iba pretaviť do praxe.

Čo by ste teda poradili chlapcovi, ktorý vám zavolá a prosí o pomoc? Zavolal mi, lebo jeho pani učiteľka ma pozná, a vie čomu sa venujem. Povedala som mu len toľko, že síce chápem, prečo neverí nám dospelým, ale pokúsim sa o to, aby sme spoločne presvedčili príslušné orgány a našli pre neho východisko. Preto píšem aj tento článok. Nepíšem konkrétne meno, nenapíšem ani miesto, aby sa to nedalo identifikovať, píšem vo všeobecnosti, pretože sme vládnymi predstaviteľmi kritizovaní za zverejňovanie konkrétnych prípadov s argumentom, akým je „ochrana maloletých“. Smiešne, nič viac a nič menej nemôžem na to napísať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Dcéru našla v nemocnici so zlomenou nohou. Tvrdia, že si to urobila sama

Po odbere krvi ostala mesačnej Liliane modrina na päte a zlomená stehenná kosť.

DOMOV

Plavčan zostane ministrom do konca augusta

SNS neodpovedala, či je za otáľaním vyčkávanie na koaličnú radu.

BRATISLAVA

Už je známe, čo všetko vyrastie na mieste bývalého PKO

Na Dvořákovom nábreží bude pokračovanie River Parku.


Už ste čítali?